Dnes ráno keď som vstávala, bolo mojím hlavným problémom, že musím ísť do školy aj keď mám iba dve hodiny. Samozrejme, že som sa sťažovala na všetky strany, že aké je to nespravodlivé, ja, chúďatko z maturít zničené, včera som si štyri hodiny hlavičku nad matikou trápila a dnes musím o pol šiestej z postele vstávať aby som si posedela na angličtine, ktorá mi aj tak ide.... Och, koľko trápenia....
Dnes večer keď si idem ľahnúť, je mojím hlavným problémom moje ranné vyčíňanie. A je to tak stále. Cítim potrebu stále sa niekomu na niečo sťažovať, aj keď vlastne poriadny dôvod nie je. Mám kde bývať, rodinu mám, absolútne hlúpa tiež nie som, mám niekoho, kto ma má rád.... tak prečo sa, preboha, ešte stále sťažujem? Keď sa teraz nad tým zamyslím, ktovie koľko krát som trápila kamarátov mojími dôležitými starosťami, ako že som si nevzala na seba dosť vrstiev a určite zmrznem alebo že mi stoja vlasy, koľko krát som sa sťažovala na všetky tie malichernosti ľuďom, ktorí by boli vďační za moje problémy... Je to smutné a odo mňa hlúpe. Ale ešte smutnejšie je, aká udalosť ma musí prinútiť zamyslieť sa nad tým, ako hlúpo sa niekedy správam...
Smrť. Smrť a to, ako niekto vidí umrieť toho, koho ľúbi. Prečo? Prečo je to vždy tak? Musí sa vždy stať niečo vážne a nenapraviteľné, aby sme si konečne uvedomili, že niekedy robíme fakt pekné kraviny? Bude to vždy tak, že si niektoré veci uvedomíme až keď bude neskoro, až keď je tu možnosť, že sme niečo pokazili? Neviem. Isté je, že mňa to nachvíľu prebralo z môjho ignorantského a egoistického stavu. Ale na ako dlho? Musí opäť niekto z mojich známych dostať ranu od života aby som si uvedomila, že môj život vlastne stojí zato a že je fajn? Pretože on zato stojí....
Komentáre
vsetko za nieco stoji!